Grafitové dievča │ Knižná recenzia

Autor: Miroslava Varáčková │Slovenské vydanie: Slovart, 2017 │ Počet strán: 184│Žáner: Knihy pre mladých (15+)

Anotácia: Táňa kráča v ústrety bezútešnej budúcnosti – doštudovať s odretými ušami, nájsť si najpodradnejšiu prácu v meste a dúfať, že ju už nechytia policajti. Táňa to v živote nemá ľahké. Doma ju čaká len matka alkoholička, ktorá jej nedokáže dať ani pár drobných na jedlo, nieto ešte na niečo iné, bez čoho si žiadna sedemnásťročná baba nedokáže predstaviť svoj život. Z reality uniká len s kamošom Britvom pri drobných krádežiach. Keď ju osloví fotograf Ben, Táňa nadobudne pocit, že po rokoch trápenia a súženia jej bude konečne dopriate to dobré v živote. No vzťah založený na neúprimnosti a faloši nemôže vydržať. A nešťastie nikdy neprichádza osamote. Miroslava Varáčková vytvorila vo svojom najnovšom, čiastočne komiksovom románe opäť nezabudnuteľnú hrdinku, ktorá sa v krutej slovenskej realite nebojí postaviť predurčenému osudu, chytiť život do vlastných rúk a pokúsiť sa vybudovať si svetlejšiu budúcnosť. Ponorte sa do trpko-sladkého románu, o ktorom budete premýšľať ešte dlho po dočítaní.


Kto aspoň trošku pozná tvorbu Miroslavy Varáčkovej určite vie, že životy hlavných hrdinov jej kníh sú poriadne strastiplné a každý z nich si na chrbte nesie veľký batoh plný naozaj ťažkých nádielok. Autorka vo svojich dielach poukazuje najmä na rodinné ale aj osobné problémy mladých ľudí, ktorí sú nezriedka odkázaní len na svoju vlastnú pomoc. Ako to však býva, aj do Varáčkovej príbehov zakaždým zablúdi láska, zmierňujúca náročný osud hlavnej postavy, alebo tiež niekoho z jej okolia. 

Ani príbeh Táne –grafitového dievčaťa-, sa v týchto základných charakteristikách od autorkinej predchádzajúcej tvorby neodlišuje. Promiskuitná matka holdujúca alkoholu, ktorá nie je schopná postarať sa ani o seba samú, nie to ešte o svoje dieťa, predstavuje pre Táňu najväčší zdroj jej utrpenia.

Páčilo sa mi, že aj napriek uvedomovaniu si nepríjemnej reality sa hlavná hrdinka dlhú dobu snažila nestrácať nádej a napraviť svoj vzťah s mamou, rovnako ako jej pomôcť zmeniť sa. Tánin postoj voči osobe, ktorá by jej mala byť tak blízka, no ona naopak stojí na druhej strane priepasti, ktorú sama vyhĺbila, pôsobil vcelku autenticky. Rovnako tak konkrétne situácie, kedy sa tieto dve postavy dostávali do konfliktu, boli vo svojej podstate realistické, no občas sa našli určité detaily alebo prvky vyjadrovania, kaziace konečný dojem.

Ďalším dôležitým človekom v Táninom živote je Britva (alebo Jakub, ako ho budem ďalej oslovovať). Tu by som sa chcela pristaviť pri mene tejto postavy, resp. jej prezývke, nakoľko používanie zvláštnych oslovení je pre príbehy Mirky Varáčkovej tiež typické. Mne osobne to prekážalo už v jej predchádzajúcich knihách a nevyhla som sa tomu ani pri Grafitovom dievčati. Problémom je, že autorka volí na môj vkus dosť nereálne znejúce náhražky mien, ktoré niekedy pôsobia vtipne, inokedy až iritujú. Ide však skôr o vec vkusu, takže ak vám nebude vadiť, že z tej britvy sa stane ten Britva, naozaj ťažký čávo, tak je to v poriadku.

Vzťah Táne a Jakuba je naozaj špecifický – ide o akýsi zvláštny druh priateľstva, založený na vzájomnom chápaní životných sra-, pardón, problémov toho druhého. Spoločne sa vydávajú na záťahy a kradnú cennosti, ktoré neskôr predávajú v uliciach. Podstatný rozdiel však tkvie v tom, že zatiaľ čo Táňa kradne preto, aby nebola o hlade, Jakub len vyhľadáva adrenalín a únik zo zlatej klietky, od jeho perfektného života so zazobanými rodičmi.

Čo sa týka Jakuba, už od začiatku sa mi protivil svojimi občasnými poznámkami k Táni, no zároveň ma fascinovala jeho spontánnosť a úprimnosť. Pripadal mi ako také naozajstné weirdo, ktoré si však nie len obľúbite, ale určitým spôsobom ho budete musieť aj neznášať. V istých pasážach som čakala, kedy mu Táňa jednu vlepí, no nakoniec sa vždy nechala obmäkčiť faktom, že šlo o jej jediného priateľa, ktorého mala rada takého aký bol, aj keď jej niekoľkokrát poriadne ublížil.

Zvrat v Táninom tŕnistom živote prichádza práve vtedy, keď by ste to najmenej čakali. Ben, fotograf, ktorý pomôže Táni zmeniť jej existeniciu k lepšiemu, otriasa nie len jej materiálnym svetom, ale aj vnútrom. Lenže, ako sme už poniektorí zvyknutí na to, že všetko to pekné v Mirkiných príbehoch (hm, kiežby len tam) je dočasné, netreba byť prekvapený pri vyústení ich vzťahu. Vzhľadom k určitým náznakom, ktoré môžno badať už od začiatku, sa dá predpokladať, aké sú hranice každého z nich, aj to, že sa za nimi nachádzajú veci pre toho druhého neprístupné. Preto si myslím, že Táňa bola celý čas príliš zaľúbená a naivná, čo je však pri prvej láske čiastočne pochopiteľné. Na konci príbehu, sa hrdinka vracia na zem, zachováva si svoju vnútornú silu a autorka zreteľne odhaľuje charakterové črty postáv, ktoré sme si dovtedy mohli všimnúť len medzi riadkami.

Samotný dej mi prišiel v mnohých častiach prehnane čierny, alebo naopak ružový – autorka vykresľovala scény, ktoré boli pre Táňu obzvlášť náročné či dôležité, snažiac sa zachovať reálny dojem, no tie žiaľ strácali na prirodzenosti kvôli tomu, že ich buď bolo priveľa a lepili sa jedna na druhú, alebo do nich zakomponovala dosť nútené prvky s deštruktívnym vplyvom na celý zvyšok pasáže.

Ďalšou nesmierne dôležitou vecou boli opisy. Pri tak ťažkých životných udalostiach, ktoré autorkine postavy zažívajú, by si mala byť vedomá, že na patričné precítenie potrebuje mať čitateľ danú situáciu a pocity postavy detailne opísané. A tu u mňa Grafitové dievča prepadlo na plnej čiare. Až na pár výnimiek mi prišlo podanie diela príšerne plytké, jednou z mála oblastí kde šľa autorka hlbšie boli útržky z posteľných scén. Uvedomila som si však, že vzhľadom k žánru určenému pre tínedžerov, ktorému sa Miroslava Varáčková venuje, by som nemala byť prekvapená. Je pravdepodobné, že keď som bola o čosi mladšia, s  podobným vykreslením deja som sa viac-menej uspokojila. Ak si teda nepotrpíte na dlhé a detailné opisy, kniha vám v tomto smere bude vyhovovať.

Mimo samotného deja a jeho podania stoja určite za zmienku ešte tieto dve veci: obálka knihy a kombinácia klasickej písanej formy s komiksom.

Hej, hej, ja viem, nesúď knihu podľa obalu. Ale ak súdite len obal sám o sebe, nie je to hádam také hrozné. V každom prípade, ak vás príbeh nepoteší, stačí zavrieť knihu a pri pohľade na jej holografický prebal sa hneď budete cítiť lepšie.

Taktiež veľmi oceňujem spestrenie príbehu v podobe komiksových ilustrácií, ktorých štýl je výborne zladený s autorkinou tvorbou.

Na záver ešte menšie zhrnutie: Grafitové dievča prináša opäť hrdinku čeliacu náročným životným výzvam, ktorá však okúsi aj príjemné momenty. Príbeh obsahuje veľmi jasné a jednoduché opisy, čo dáva väčší priestor vlastnej predstavivosti. Niekedy pôsobí dej príliš nútene, vytvára neprirodzený efekt čierno-bielosti (alebo čierno-ružovosti) života. Dielo ma prinútilo zamyslieť sa nad mojimi vlastnými problémami a tým, do akých gigantických rozmerov sú ľudia schopní premietať svoje -niekedy takmer zanedbateľné- trápenia. Tým, že mám už od Mirky Varáčkovej čo-to prečítané, táto kniha bola dosť predvídateľná, a tak ma príliš neprekvapila. Odporúčam ako vhodné čítanie pre mladšie vekové kategórie, prípadne fanúšikov young adults, v opačnom prípade je možné, že nepôjde o vašu šálku kávy.

Ak sa ti článok páčil, nezabudni sa oň podeliť alebo sa pridaj k odberu

Majster (zlo)zvyk

Prebúdzate sa do nového dňa. Rozlepíte jedno oko, potom druhé, pohľadom prebehnete po izbe a zastavíte ním na nočnom stolíku. Automaticky natiahnete […]

Zanechať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.