Metamorfóza

Bola som celkom zvedavá, kedy sa mi podarí napísať prvý príspevok na tomto novom blogu a čo všetko v ňom vlastne chcem spomenúť. Najskôr sa zdalo, že súčasná, o niečo vážnejšia existenčná kríza, než aká zavítala do môjho života približne štyri roky dozadu, je po dlhej dobe konečne na ústupe, a spolu s ňou teda pravdepodobne aj tvoriteľský blok. Takže to pôjde rýchlo a hladko, vravela som si v duchu uprostred januára, pracujúc na osnove úvodného článku. Lenže keď jednotlivé body už ležali na papieri a bolo ich treba premeniť na hromadu logicky poprepájaných, štylisticky zaujímavých a zmysluplných viet uprostred bielej obrazovky, došlo mi, že som to ešte stále celkom neprekonala.

A tak plynuli dni, dokonca týždne, kedy pri márnych pokusoch môj mozog nebol schopný vyprodukovať akýkoľvek text, ktorý by minimálne z polovice vyznieval ako jeho pôvodná myšlienková forma. Blikajúci textový ukazovateľ na začiatku prázdnej strany pripomínal bombu, blížiacu sa každou sekundou k výbuchu. Nič. Ticho. Prázdno. Prázdno vo vnútri, prázdno na monitore.

Napokon akýmsi zázrakom prišla vo februári prvá, ťažko vydretá, veta. Potom druhá, tretia,… Plno omáčok okolo jednej metafory, s ktorou som -ako sa neskôr ukázalo- nebola úplne stotožnená a paradoxne som ju na záver poprela. Išlo o (ľudské) kvitnutie, neviditeľné počas svojho priebehu, no zjavné s odstupom času. Písala som o nemožnosti zachytiť nepretržitú postupnosť roztvárania sa púčika a vykúkania farebných lupeňov voľným okom, rovnako ako u človeka registrujeme zmenu (zväčša) až keď prejde cez svoje finálne štádium. Ten odsek sa však dnes, po takmer mesiaci pod tlakom skorých ranných (alebo neskorých nočných?) hodín rozplynul, a nahradili ho všetky tieto aj nasledujúce riadky.

Práve som si uvedomila, koľko toho túžim povedať, aké to bude dlhé, a že sa to možno nikomu nebude chcieť čítať, no vzápätí ma upokojil fakt internetovej aj ľudskej (ne)obmedzenosti. Teda je tu dostatok priestoru pre myšlienky, ktoré budú pri najväčšej pravdepodobnosti prečítané iba osobami s dostatočnou dávkou záujmu a pochopenia.

Aby som však príliš neodbiehala od témy, rada by som sa vrátila k zvýraznenému, ešte pred pár hodinami chýbajúcemu slovu „zväčša“, ktoré dokázalo zachrániť pôvodnú myšlienku.

Je pravdou, že duševnú zmenu inej ľudskej bytosti zaregistruje mnoho z nás až po tom, čo sa s ňou ocitneme v situácii, kedy sa môže naplno prejaviť. Čo nám však narozdiel od toho neprehliadnuteľného rozdielu medzi predtým a teraz uniká, sú  malé, no už v tom čase badateľné zmeny; proces, ktorý sa u rastlín dá pozorovať len pri zrýchlenom zábere. Preto v konečnom dôsledku, ak sledujete naozaj dobre,  máte možnosť vnímať prinajmenšom kratšie úseky cudzieho kvitnutia. A to svoje neustále.

Práve toto pozorovanie seba samého, vašej osobnej premeny, ktorá nemusí byť na prvý pohľad vždy pozitívna, vás môže v mnohých prípadoch doviesť k doposiaľ ani len nepredstaviteľnej perspektíve. Odrazu máte omnoho väčší záber, vidíte okolo seba celkom nových ľudí, veci a súvislosti.

Znie to dobre, však? No realita je trošku iná. Náročnejšia.

V okamihu, keď začnete registrovať okolie aj seba tak, ako doposiaľ nikdy, často to veľmi bolí. Všetko nové vám vo fragmentoch poskakuje naprieč mysľou, starí známi sa zdajú starými neznámymi, veci aj ľudia menia miesta – vytrhávajú a vlepujú sa do mozaiky vášho života. Svet sa zdá tak iný, cudzí, chaotický.

Povedala by som, že niečo veľmi podobné som okúsila v priebehu minulého roka, ktorý som strávila v zahraničí. Niekto z vás dokonca možno počas tohto obdobia zavítal aj na starý blog, kde som sa z času na čas podelila o svoje dojmy zo života v cudzine, názory na danú krajinu, ale aj ostatné témy, objavujúce sa na mojom webe ešte pred odchodom zo Slovenska.

Akosi som s malou dušičkou verila, že keď utečiem od všetkého toho známeho a stereotypného, čo ma dennodenne sprevádzalo doma, odrazu zavítam do celkom iného sveta, ktorého rozmanitosť spôsobuje priam duševný závrat. Nešlo o to, že by som so svojím životom nebola spokojná, len som prahla po zmene, určitej samostatnosti a odhaľovaní nepoznaného.

Predstava každého dňa ako darčekového balíčka plného niečoho omnoho zaujímavejšieho, než som rozbaľovala doteraz, bola ako extáza. Imaginárne situácie, ľudia či miesta spôsobovali také nadšenie, akoby som očakávala objavenie novej formy života.

A naozaj – prvé týždne boli neuveriteľné (aj keď tú novú formu života som nenašla), a ja som sa cítila ako Kristína v krajine splnených snov. Môj mozog najskôr obmäkčila záplava nádhernej francúzštiny, milá hosťovská rodina, a tiež také malichernosti ako rozkošné domčeky namiesto socialistických panelákov, niekoľkochodové menu, škola s vlastným rádiom či mnoho iného.

Pocit šťastia sa ma držal celkom dlho, avšak stále som čakala niečo viac. Akoby sa opona v divadle ešte stále neroztvorila. Tak, si tu, vo Francúzsku. A čo teraz? Je toto všetko? behalo mi hlavou čoraz častejšie, keď eufória napokon rezignovala a objektív mojej mysle začal zaostrovať na dovtedy úspešne ignorované nedostatky tohto veľkého výletu

Vtedy som si začala všímať napríklad značný rozsah kultúrnych aj sociálnych priepastí slovenského a francúzskeho systému, ktorý mi zžitie sa s danou krajinou príliš neuľahčoval. Po približne prvých štyroch mesiacoch som sa cítila, akoby som na samotnom začiatku dostala obrovskú bonboniéru, ktorú som celú rýchlo spráskala, a teraz mi už nielenže nič nezostalo, ale navyše mi bolo aj poriadne zle.

S rozbitými ružovými okuliarmi na nose a prázdnou škatuľkou od sladkých prekvapení som sa však snažila nestrácať nádej a motiváciu. Niekedy to šlo, inokedy zas vôbec, a tak sa momenty ohromnej radosti, odhodlania a vďačnosti striedavo prepadávali do tých najhlbších nížin dezilúzie, vyčerpania a túžby kúpiť si letenku do nejakej inej (možno len) zdanlivo príjemnej krajiny.

Táto horská dráha dokázala človeka priviesť kráľovsky vysoko, ale hneď nato ho volným pádom spustiť dolu, čo som si (možno prekvapivo) užívala v obidvoch prípadoch (#klubduševnýchsadistov). Aj keď to bolo niekedy príšerne náročné, nikdy ma neopustila myšlienka na všetky tie dôvody, pre ktoré som sa rozhodla tam prísť, a taktiež fakt, že vďaka bolesti rastieme a stávame sa silnejšími.

Počas tohto obdobia som si hlboko uvedomila množstvo dôležitých vecí; medzi nimi napríklad aj to, že na to, aby sme mohli niečo nové získať, to staré musí odísť, alebo tiež aká vysoká je hodnota bežných vecí, na ktoré sa dokonca neraz sťažujeme.

Pozn.: Podrobnejšie sa o pozitívnych aj negatívnych stránkach pobytu v zahraničí budete môcť dočítať už čoskoro v samostatnom článku, nateraz som sa rozhodla skôr pre všeobecnejšie zhrnutie uplynulých udalostí.

V skratke by som povedala, že Francúzsko ma rozložilo na kusy, a postupne poskladalo naspäť. Niektoré časti vyhodilo, iné doplnilo, konajúc tak bez narkózy, za môjho plného vedomia. Tým sa vraciame k spomínanému kvitnutiu, kedy počas bolestivého procesu cítite, ako určité časti vás umierajú a iné práve prichádzajú na svet.

Odrazu si už nie ste tak celkom istí, kým vlastne ste alebo nie ste, a môže trvať poriadne dlho, než o tom opäť začnete mať približnú predstavu. Je pravda, že človek sa hľadá celý život, a že vždy má v sebe čo objavovať, no pri takom zmätku, aký vo vás môžu zanechať rôzne životné udalosti, sa dá poľahky stratiť, a tak musíte niekedy zastaviť a poukladať všetko na správne miesto, aby ste mohli pokračovať vo svojej ceste.

A práve tu niekde som sa mesiace po návrate domov nachádzala, a do určitej miery ešte stále nachádzam. Triedim a preusporiadavam, čo vo mne šesťuholník zanechal, tentoraz snažiac sa držať veci pevnejšie vo vlastných rukách.

Na začiatku to vyzeralo veľmi dobre, akoby som si mohla doma konečne vydýchnuť, robiť všetko, čo som chcela a na čo predtým nebol priestor, tráviť čas s blízkymi ľuďmi a chodiť na miesta, ktoré mi chýbali. Lenže ako sa rýchlo ukázalo, išlo opäť len o zidealizovanú predstavu. Ako prvá sa ohlásila duševná únava, a potom aj akýsi druh sklamania z toho, že takmer všetko  je (zas raz) rovnaké.

Niekde vo vnútri som brala za samozrejmé, že určité veci sa po príchode naspäť zmenia, no príliš sa toho nepohlo. Akurát ja (ktorým smerom, hm?). Cítila som sa tak trochu ako mimozemšťan, cudzinec vo vlastnej krajine, niekto tak odlišný od toho človeka, ktorým som bola pred odchodom.

Celá tá zmes emócií, ktorú som si priniesla na Slovensko, sa čoraz väčšmi zamotávala a rástla, až napokon začala prýštiť na povrch v podobe… …v podobe úzkosti a depresie. Práve táto spoločnosť mi nedovolila pokračovať v spôsobe života, aký som mala zabehnutý predtým, a už vôbec nie čokoľvek tvoriť či písať blog.

Dlho som uvažovala nad tým, či je možné, aby človek v mojom stave hovoril vo svojich príspevkoch aj o šťastí a radil ostatným ako dosiahnuť vnútorné naplnenie. Máš na to právo? Nie je to povrchné? Čo je to za hlúposť?! ozývala sa myseľ, ktorej som dávala za pravdu.

Potom som však dospela k záveru, že práve skúsenosť s negatívnymi emóciami nám umožňuje lepšie ich spoznať, prebrať nad nimi kontrolu a riadiť tak svoj život podľa seba. A tiež, že je v poriadku prežívať horšie obdobie; že ide o niečo, čo nás má posunúť vpred, a nie limitovať. My sami sme vždy tým jediným, kto sa môže zastaviť. Rozhodujeme o tom, čomu veríme, čomu týmito myšlienkami dávame silu a kam tým smerujeme.

Preto sa teda -verím, že definitívne-, vraciam späť.

 

Ak sa ti článok páčil, nezabudni sa oň podeliť alebo sa pridaj k odberu

Zanechať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.