Nedávno som sa zamyslela nad tým, že domovská stránka tohto blogu vo mne momentálne vyvoláva podobný pocit ako holostavba. Prázdny priestor rozdelený do niekoľkých prázdnych miestností. Holé podlahy, holé múry, niekoľko okien a žiarovka vysiaca zo stropu; drevené palety v rohu miestnosti a na nich starý matrac; provizórna kuchynka s dvojplatničkou a rýchlovanou kanvicou. Aj vchodové dvere s menovkou a dokončená kúpeľňa na prvom poschodí napovedajú, že niekto sa tu už ako-tak zabýval.
Holostavby, ako aj domy v pôvodnom stave, vo mne dokážu vzbudiť veľmi špecifický pocit fascinácie, kedy moja myseľ takmer neprestajne geneuje všetky dostupné alternatívy zariadenia priestoru; od rozloženia nábytku, cez kombináciu jednotlivých farieb a materiálov, až po finálny dojem, celkový kontext, do ktorého spolu všetky miestnosti zapadnú.
Teraz sa však cítim, akoby všetko nadšenie vyprchalo; akoby som sedela na matraci v rohu izby a neprítomne civela na šedú omietku protiľahlej steny, zatiaľ čo čas neúprosne plynie.
