Je v poriadku byť kvôli škole nešťastný?

Práve zazvonilo, a tak sa všetci s úľavou vyvalili z učebne aby si užili tento raz až 20-minútovú prestávku. Rozprávajúce sa skupinky so smiechom kráčali do našej triedy, iní sa zas v tichosti vliekli chodbami školy, kde sa hmýrilo množstvo ľudí. Na moment som mala pocit, akoby šlo len o divadlo a ja som bola nezainteresovaným divákom, pozorovateľom tohto zvláštneho druhu v jeho prirodzenom prostredí. No hneď nato ma plnou silou ovalilo vedomie o skutočnosti, že doň patrím aj ja.

S nechuťou som do pľúc nasala poriadnu dávku mierne vydýchaného vzduchu a pomaly sa uberala tým istým smerom ako väčšina spolužiakov. Nemrač sa, nesťažuj sa, sú aj horšie veci ako toto. O chvíľu už pôjdeš domov, ozýval sa vo mne vnútorný hlas, aby som sa nad túto malichernú situáciu povzniesla. Žiaľ, príliš mi nepomohol. Navyše sa zdalo, že čas je dnes tiež zmorený a mrzutý, a tak sa ani jemu nechcelo ísť rýchlejšie.

Nával negatívnych myšlienok prerušili až slová kamarátky, kráčajúcej po mojom boku. Aj keď sa usmievala, na prvý pohľad sa mi nezdalo, že by sa naozaj cítila tak dobre. Práve v tom okamihu vyšla z jej úst otázka, ktorá akoby zároveň bola tiež odpoveďou na moje domnienky – „Myslíš, že je v poriadku, ak je človek kvôli škole smutný?“.

Táto jediná veta stačila na to, aby sa moje utlmené vnútro aspoň na moment opäť prebralo k životu. V prvom rade šlo o pocit absolútneho pochopenia toho, prečo bola táto otázka vôbec položená; v tom druhom ma zarazila jej závažnosť.

Znamená škola viac ako naše šťastie?

Ako všetci vieme, škola je miestom, kde trávime obrovské množstvo času, a aj vtedy, keď sa v nej už fyzicky nenachádzame, nás naďalej v značnej mierne ovplyvňuje. Je preto zásadné pýtať sa, či dôležitosť, ktorá bola tejto inštitúcii spoločnosťou pridelená, jej dáva právo povyšovať sa nad zrejme najzákladnejší zmysel ľudskej existencie – šťastie.

Aby sme mohli pokračovať bez vágnosti okolo slova „šťastie“, je lepšie tento pojem konkretizovať. Podľa definície ide (v skratke) o „stav spokojnosti so životom, s podmienkami vlastného bytia; cieľ ľudského konania, ktorý možno dosiahnuť prostredníctvom moci, úspechu, zdravia, lásky, sebarealizácie a pod“.

Rada by som poznamenala, že si ho netreba zamieňať s výrazom „radosť“, predstavujúcom len krátkodobý euforický stav, ktorý sa síce na šťastí podieľa, ale bez pochýb nie je jeho plnohodnotnou náhradou. Ak si zoberieme napríklad človeka, ktorý je schopný tešiť sa z veľkých piatkových žúrov, drahého auta či exotickej dovolenky, no zároveň sa venuje práci, ktorú vôbec nemá rád, vedie s ostatnými nenapĺňajúce a povrchné vzťahy, a vcelku sa cíti byť „šťastným“ len niekedy, v skutočnosti má táto bytosť od stavu opísanom o pár riadkov vyššie poriadne ďaleko.

Pocit radosti je čistý, intenzívny a krátky, ako cukrík so sladkou príchuťou, čo sa vám onedlho rozpustí v ústach. Narozdiel od toho, aby ste si mohli vychutnať šťastie – zrelšie, hlbšie a dlhodobejšie, musíte okúsiť aj horkasté tóny jeho pravého opaku, bez ktorého by nemohlo existovať.

Z toho dôvodu som sa pred odpoveďou na kamarátkinu otázku zastavila pri myšlienke, že možno toto nešťastie,  alebo smútok -ako ho označila-, nie je nič iné než bezpodmienečná súčasť šťastia.

Nutné peklo?

Je to skutočne tak? Musíme si to v škole odtrpieť aby sme sa neskôr mohli cítiť spokojní?

Nie, odvetila som si v duchu. Škola je miesto, kde by sme sa mali vzdelávať, rozvíjať, učiť sa kriticky premýšľať a byť kreatívnymi. Nie memorovať sa poučky, počúvať zvukové parafrázovanie učebníc, či duševné výlevy niektorých ľudí, ktorí toho okrem správneho výberu povolania nezvládli v živote zjavne viac.

Ak sa však pozrieme na tento problém študentského utrpenia z vyššej perspektívy, nájdeme odlišné príčiny nešťastia spôsobeného školou. To môže primárne vyplývať buď z vášho prístupu – nezáujmu o väčšinu predmetov, ktoré máte v programe, a tým pádom väčšinou tiež nechuť vzdelávať sa v nich (či všeobecne negatívny vzťah k nadobúdaniu nových poznatkov (lebo to momentálne nepovažujete za prioritné a pod.)),  alebo ide o spôsob výučby a štruktúru školského systému.

V prvom prípade ste kameň úrazu držali v rukách a vyhodili si ho nad hlavu, no nadväzujúc na druhý bod si myslím, že to, ako funguje už spomínaný školský systém, by v mnohých prípadoch malo umožniť spraviť aspoň pár krokov vpred, aby ste sa vyhli úderu.

Teda, aj keď ste sa už z nejakého dôvodu ocitli na škole s pre vás nie veľmi vhodným zameraním, či necítite až tak obrovský hlad po informáciach, ako by sa očakávalo, metódy osvojovania si nových poznatkov a skúseností, by mali byť také, aby vo vás podnietili záujem, keďže učiť sa a objavovať doposiaľ nepoznané, je pre človeka prirodzene fascinujúce, nech už ide o čokoľvek. Tým samozrejme nepopieram fakt, že každého človeka môže jedna oblasť zaujímať viac než iná.

Nanešťastie, súčasný školský systém (nielen) na Slovensku niečo takéto ani zďaleka neumožňuje; dokonca niekedy robí presný opak – aj odvetvia, v ktorých ste sa cítili ako ryba vo vode sa kvôli nesprávnym vyučovacím metódam, či nekompetentným vyučujúcim odrazu premieňajú na nekonečnú púšť, čo nezriedka prispieva k strate motivácie a chuti pokračovať v štúdiu ďalej.

Logické vyústenie systému: študent vs škola

Vzhľadom k tomuto problému som už niekoľko krát započula myšlienku, že „kto sa chce naučiť, ten sa naučí doma/sám“, s čím by som za iných okolností súhlasila, ale tento kontext mi to nedovoľuje. Je pravdou, že ak má človek pevnú vôľu a vytýčené ciele, bude hľadať cestu, nie prekážky. Ako sa však vysporiadať s realitou, v ktorej musíte väčšinu svojho času doslova obetovať pre niečo, čo má v konečnom dôsledku minimálny efekt v porovnaní s tým, ako by to mohlo vyzerať pri inom postupe?

Je pravdou, že ide môj subjektívny pohľad na vec, no každopádne by som na základe osobnej skúsenosti (zhodnej možno aj s tou vašou) chcela povedať všetkým tým, ktorí to možno tak neprežívajú, že je nesmierne vyčerpávajúce vidieť, ako vám váš vlastný život plynie pred očami, -nie práve takým spôsobom akým by ste si želali- a vy akoby ste zároveň ani neboli jeho súčasťou, schopnou niečo zmeniť.

Len pol dňa sedíte, počúvate, opisujete z tabule, píšete diktované poznámky,… niekedy ani to. Chýba vám otvorená diskusia, kde sa nečaká jedna konkrétna odpoveď (zväčša v takom znení, ako ju prezentuje učebnica alebo iné riešenie); je vám ľúto, že motiváciou, ktorú profesori prezentujú a študenti sa ňou s chuťou kŕmia, sú známky, vysvedčenia a ďalšie štúdium či práca, nie priamo vedomosti a spôsob myslenia, ktoré by mali predstavovať ten pravý dôvod, pre ktorý tu ste.

Máte pocit, že toto ani nie je život, nechápete, načo je to celé vlastne dobré, no nemôžete odtiaľ odísť. A potom, keď tú klietku už smiete legálne opustiť, nielenže nemáte energiu na to, aby ste sa naučili doma, ale už ani na veci, ktoré ste zvykli robiť radi vo voľnom čase. A popri tom vás to ešte celé mrzí nie len z hľadiska plytvania svojim životom, ale pri globálnom pohľade na vplyv tohto systému na súčasnú aj budúcu spoločnosť.

Možno si niekto z vás hovorí: „Ale veď keď to všetko počúvaš a opisuješ, tak sa to aj učíš, nie? Tak o čom to potom rozprávaš? Veď nato tam si.“ No nie každému vyhovuje takýto štýl učenia (ktorý má navyše -ako už bolo viac krát spomenuté- chabé výsledky v porovnaní s možnými alternatívami)

Nielenže v našich školách chýbajú inovatívne spôsoby vzdelávania sa a akási prirodzenejšia atmosféra, ale taktiež nám neponúka adekvátnu zodpovednosť a dôveru, ktorá je k určitému veku a mentálnej úrovni patričná a dáva vedomie rozsahu vplyvu vlastného konania na svoj život. Mám namysli nie len také banality, ako je otázka počas hodiny, či môžete ísť na WC (Nie, nemôžeš. Buď choď cez prestávky, alebo si preprogramuj močový mechúr.), ale napríklad aj ospravedlnenky od rodičov, aj keď ste už dospelý (Lebo rodič je za teba stále zodpovedný. Až do 26, vieš.), zákaz opustiť priestory školy bez povolenia či rôzne iné vecí, ktoré z vás robia nesvojprávne ovečky v ohrádke.

Sloboda

V tomto bode sme sa dostali k téme slobody, ktorá je okrem svojho zjavného priestorového vymedzenia počas pobytu v škole, okresaná aj formou výučby. Povedzme, že sa robia skupinové aktivity – nemôžete povedať, že sa ich nechcete zúčastniť; rovnako tak musíte aj písať poznámky, napriek tomu, že by vám viac vyhovovalo len počúvať alebo si v tichosti čítať,…

Podstatou toho, čo som spomenula bolo poukázať na to, že určité zaužívané spôsoby sú jednoducho dané a vy si nemôžete vybrať či ich vo svojom štúdiu chcete alebo nechcete aplikovať. Ak ste napríklad introvertný typ, určite vašej pozornosti neušlo, že tento systém je postavený prevažne na extroverzii a skupinovom premýšľaní, čo pre vás a mnohé podobné typy môže byť hotovou katastrofou. Na výber však nič iné nie je.

Ako? Zle. Čo? Takmer všetko.

Predchádzajúce riadky hovorili skôr o tom ako sa učíme, no netreba zabúdať ani na to čo sa učíme. Okrem toho, že by sa našlo nemálo údajov, ktoré sú zastaralé alebo neúplné, veľa skutočne podstatných informácii ostáva nevypovedaných a namiesto nich si do hláv tlačíme rôzne detailné, a ani z ďaleka nie tak dôležité poznatky.

Je smutné učiť sa na geografii, aké druhy hospodárskych zvierat sa na Slovensku chovajú a následne spracuvávajú, no nevedieť, že zvierací priemysel je najväčším znečisťovateľom ovzdušia, spôsobujúcim globálne otepľovanie, stenčovanie ozónovej vrstvy, znečistenie vodstva či výrub dažďových pralesov. Počúvať, že rastlinné bielkoviny sú nekompletné, aj keď pravda je taká, že jedine ich množstvo na počet kalórií je menšie. Poznať rôzne matematické vzorce, ktoré sa isto zídu v nejakom vychytenom jobe v oblasti bankovníctva, no nevedieť odkiaľ vlastne pochádzajú peniaze a podľa čoho ich tento zdroj prerozdeľuje (pozn.: Viem, že financie nespadajú v tomto kontexte do oblasti matematiky, no chcela som poukázať na dôležité súvislosti, ktoré unikajú).

Považujem za nesmierne významné mať široký všeobecný prehľad, avšak určite nie za cenu toho, že nie až tak podstatné, či v horšom prípade neaktuálne informácie by mali nahrádzať tie závažné.

Záťaž by nemala byť utrpením

Na záver by som ešte rada upriamila pozornosť na rozdiel medzi tým, ak je niečo náročné a ak zas nepríjemné. Nejde totižto o tú istú vec.

Život je vo všeobecnosti jednoduchý, ale nie ľahký. Je teda v poriadku, že nás v živote stretávajú ťažké situácie – máme sa z nich niečo naučiť a odísť ako silnejšie bytosti. Rovnako tak proces vzdelávania sa nemusí ísť vždy celkom hladko; môže prísť obdobie nechuti, či nejaké zlyhania, no tento priebeh pre vás bude prirodzený, keďže -ako bolo spomenuté na začiatku- aby ste si mohli vychutnať šťastie, musíte okúsiť aj jeho horkasté tóny, bez ktorých by nemohlo existovať. Dalo by sa to prirovnať k nakladaniu čoraz vyššej váhy na vaše činky. Práve toto závažie -aj keď bude vždy istý čas trvať, než budete schopní ho zdvihnúť-, vám dá možnosť vyformovať sa.

Ak je však pre vás niečo nepríjemné, cítite, že idete proti vlastnej prirodzenosti, iné to nebude. Môže sa stať, že táto averzia časom otupie, no vždy bude prítomná a je len otázkou okolností, kedy opäť vytryskne na povrch.

Je teda v poriadku byť kvôli škole občas smutný, ak ju vnímate ako niečo náročné, čo chcete zdolať. Možno vás občas rozhodí zlá známka z testu, no vy to nevzdávate a idete ďalej. Opravíte to a opäť sa snažíte vrátiť späť do zabehnutých koľají. Ako som sa však v tomto príspevku vyjadrila, tento druh motivácie považujem za vskutku povrchný, nakoľko v prevažnom množstve prípadov hovoria tieto čísla o aktuálnom (teda nezriedka väčšinovo zabudnutom) objeme informácií v danej oblasti, okrem iného nevytvárajúc spojenia s inými sférami.

No ak sa posunieme ďalej, v situácii kedy je vám pobyt v škole a priebeh vyučovania naozaj nepríjemný, kedy vám čas strávený v tejto inštitúcii pripadá nevyužitý a vy nevidíte reálny zmysel toho, čo sa tu deje, vtedy máte opodstatnené dôvody byť nešťastný. V poriadku to však určite nie je. Netreba zabúdať, že aj napriek tomu, že vzdelávanie sa nemusí byť vždy ľahké, by malo byť príjemné a prirodzené, a keďže to je poslaním školy, určite nemožno považovať jej škodlivý vplyv na našu bytosť za akceptovateľný. 

Mnoho ľudí nie je ani dnes schopných rozlišovať pocit krátkodobého smútku a sklamania a omnoho komplexnejšieho dlhodobého nešťastia spôsobeného školou. Zväčša to zlievajú do jednej veľkej mláky, v ktorej z ich pohľadu samozrejme nechýba lenivosť, ľahostajnosť či nevyspelosť. Netreba si to brať osobne, keďže uhol z ktorého sa na to dívajú je celkom iný než ten, v ktorom môžete stáť vy.

Ak sa ti článok páčil, nezabudni sa oň podeliť alebo sa pridaj k odberu

Zanechať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

6 komentárov “Je v poriadku byť kvôli škole nešťastný?”