Skoré ranné myšlienky (I)

Práve je pár minút po pol tretej nad ránom a ja premýšľam nad tým, ako sformulovať nasledujúce riadky. Opäť si spomínam na fakt, že by mi občas prospelo nepremýšľať. Len byť, tak ako som. Tak teda budem. Nájdete ma v týchto vetách, v bielom huňatom župane, okuliaroch a s drdolom na vlase, parodón, na hlave. Tvárme sa, že to je časom; celý tento článok.

A viete, že naozaj je? Sedím tu a ťukám do klávesnice, pretože som kvôli myšlienkam o časoch nemohla zaspať. Časy minulé, budúce, alternatívne, (ne)prítomné, večné a nekonečné. Všetky tie tažké úvahy a pocity o nich, čo so mnou vliezli pod perinu a mali chuť rozdať si to, ma nakoniec dohnali až sem. Chceli byť stredobodom pozornosti, vnímané každou bunkou, aj napriek tomu, aké egoistické by to vzhľadom k ich povahe bolo. Brániť sa im bolo zbytočné, nápor by trval príliš dlho a s tým strateným časom naviac by to bolelo o to väčšmi. Tak som sa teda zdvihla a rozhodla sa zaútočiť. Sledujete?

Začalo sa to už ráno predchádzajúceho dňa, niekedy pred pol šiestou. V pokoji spiaceho sveta som ako správny spotrebiteľ 21. storočia listovala akciové letáky niekoľkých obchodných reťazcov (pozn. mám týždeň na skúšku kompletného managementu vlastného života), keď ma zrazu po skvelej cene tofu natural uchvátil o niekoľko strán ďalej ilustračný obrázok k deckému oblečeniu. Dve batoľatá, natiahnuté v roztomilých vzorovaných handrách a mini čiapočkách sa usmievali do objektívu ako nepochybní profesionáli. Táto jediná fotka stačila k tomu, aby sa moja vtedajšia nálada vyšvihla z vyššieho priemeru do nadpriemeru.

Uchvátila ma tá prirodzenosť, nehraná spokojnosť a úprimnosť, ktorú z tých najdrobnejších cítiť. Hneď som na YT  vyhľadala “babies laughing” a rozplývala sa nad pištiacimi malými ľuďmi.

Potom však začali prechádzať myšlienky z prítomného okamihu k úvahám o tom, že aj ja som bola takéto decko, rovnako ako moji rodičia, a všetci ostatní, medzi nimi veľa smutných, ustráchaných, či zlokonajúcich ľudí. Vynorilo sa vedomie toho, aké je všetko dočasné a veľmi rýchle, čo je na jednej strane deprimujúce a na tej druhej úžasné a fascinujúce.

Nasledoval presun do mojej alternatívnej budúcnosti, v ktorej vzhľadom aktuálnemu mindsetu figurujú maximálne adoptované deti, aj to až v čase, kedy uznám, že ich naozaj chcem a môžem si ich časovo aj finančne dovoliť.

A viete čo nastalo potom? K myšlienkam o tom, čo bude a čo by mohlo byť sa pridali predchádzajúce úvahy o pominuteľnosti. Čo ak by bolo aj moje momentále myšlienkové nastavenie schopné zmeniť sa v tak dôležitých otázkach? Kristína, nerieš sračky. Čo bude, bude. Človek sa mení. Ale to by bol podvod môjho terajšieho “ja”! Tvoje terajšie ja by v danom čase už neexistovalo, takže by to malo u riti. To teda nie, človek sa nedelí na predtým a potom, aj keď nie je rovnaký, stále je zložený aj z minulosti. Okrem iného, v tomto prípade sa jedná vo všeobecnosti o príliš zásadnú vec – má človek právo privádzať k životu ďalších ľudí bez toho, aby vôbec vedel, aký to má celé význam? 

Tu som sa dostala do existenčnej kanalizácie, a.k.a. hľadanie zmyslu života. Keďže som však musela ísť do školy a predtým ešte stihnúť mnoho vecí, tieto idey znížili koncentráciu a mne sa podarilo ujsť.

 

Poobede sa to však vrátilo. Z niekoľkých kíl marhúľ a hrozna, ktoré by som sama v pôvodnej forme nebola za ostávajúci čas schopná skonzumovať, som sa rozhodla urobiť smoothie (pozn. vzyšli z toho takmer 2 litre, pomohla som si?). Ovocie pochádzalo zo záhrady mojej babky, ktorá mi ho navyše priniesla na pol cestu (cca 1,5 km).

Počas mixovania a ochutnávania mi došlo, že jadierka z hrozna to teda riadne posierajú, a že už tam žiadne ďalšie nebudem pridávať. Ale čo potom s tým zvyškom?, pomyslela som si pri pohľade na misu plnú umytých fialových bobuliek. Čo som si na to podľa vás odpovedala, bez najmenšieho zaváhania? Pomôžem vám – toto by som o sebe neuhádla ani ja sama.

Vyhodím to, to bola odpoveď nasledujúca za 0.8 sekundy. Môj mozog bol po upratovacom dni tak strašne mimo, že to chcel zobrať a hodiť do koša, lebo pri jedení by to čoskoro trebalo preberať, čo je časovo náročné. Ani nie za polovicu predchádzajúceho rozostupu medzi otázkou a odpoveďou, dorazila ostrá, jedovatá, no najmä veľmi upokojujúca výčitka, či som kompletná.

V mysli sa mi odrazu vybavila babka, ako mi volá, či chcem hrozno; ako ho zbiera; ako mi ho podáva a ja ho nesiem domov. Ako ho hádžem do koša a ona zatiaľ sedí u seba doma a pečie pre mňa koláče, ktoré mi tiež chce priniesť. Ako jej aj s dedom nahrádza celé dni spoločnosť telka, zatiaľ čo ja sedím v škole, doma, či niekde vonku.
Ako na mňa pozerá, keď ma prvýkrát drží na rukách. Ako ma uspáva v kolíske pri hluku šiaceho stroja. Ako mi pečie tortu k siedmym narodeninám. Ako mi so smiechom hovorí, že som typický egoistický škorpión.

Stála som ako obarená a odrazu mi bolo všetko strašne ľúto. To, čo s nami robí čas. To, čo mi robíme s časom. Ako málo času trávime s ľudmi, za ktorých by sme mali byť veľmi vďační a na čo náš priestor využívame. Píšem v množnom čísle, pretože sa to netýka len mňa, vidieť to všade. Teda, niektorí to vidia, iní odvracajú tvár.

Prosím, nezatvárajte oči. Čas beží, všetci starneme a nikto z nás tu nebude večne. Robiť veci, ktoré budete potom ľutovať (tým nemyslím ilegálne chujoviny ale napríklad scrolovanie facebooku) a neskôr ľutovať všetko to, čo ste urobiť chceli ale nestihli ste, by bolo nesmierne smutné.

Ak sa ti článok páčil, nezabudni sa oň podeliť alebo sa pridaj k odberu

Zanechať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.