Ružová deka, šperkovnica, batoh. Ružové okuliare na nose. Ružový zakladač na osobné úspechy ale aj výlevy, stojan na perá a nalepovacie papieriky na stenách v rohu. Na jednom stojí napísané: Just make a decision. No aj do toho treba ešte vložiť energiu.

Koncentračné cvičenie je za mnou, teraz by som mala byť aspoň o trošičku schopnejšia sústrediť sa na to všetko, o čom chcem písať. Súvislé to zrejme aj tak celkom nebude, no hlavne nech… nech čo? Nech na nič nezabudnem? To by som si rovno mohla otvoriť Word a začať písať román. Tak aspoň stručne (ehm, hah).

Posledné tri roky sa toho toľko deje, no napriek tomu sa väčšinu času cítim, akoby som len existovala, nie žila. Fyzicky tu síce som, hýbem sa, dýcham, jem, snažím sa aj spať, plačem, smejem sa; avšak akoby niečo bolo stále v nedohľadne a ja som sa nemohla zbaviť myšlienok, či má zmysel sa za tým hnať. Či sa mám snažiť žiť inak, aby som bola šťastnejšia. Či život ako taký má zmysel, respektíve skôr aký. 

Práve to jedna z tých najfascinujúcejších, no zároveň najnenávidenejších otázok, ktoré ma prenasledujú; spolu s vedomím, že pokiaľ budem nažive, jednoznačnej, komplexnej a 100% pravdivej odpovede sa nedočkám. Filozofia mi možno bude slúžiť ako morfium na utlmenie bolesti z uvedomovania si vlastnej neznalosti, no nikdy to nebude to, potvrdené, priam čierne na bielom

Cítim sa, akoby som stratila spojenie. So sebou, s ľudskou rasou celkovo. Príde mi to veľmi paradoxné, keďže Vesmír (môžete si to pomenovať aj tým krátkym slovom na veľké “b”, ktoré tak nemám rada) cítim vždy a všade, nech sa dejú zázraky, katastrofy, či aj pri takých rutinných činnostiach ako je zalievanie si kávy. Často mávam pocit, akoby som bola zle zhmotnenou formou energie, teda presnejšie omylom zhmotnenou. Niekedy netúžim viac po ničom inom, než rozplynúť sa. Stratiť vedomie, stať sa riekou, vetrom, slnečným svetlom, listom na strome, prinajlepšom samotným ničím (a všetkým zároveň). Ale občas, keď nastávajú záblesky návratu prúdu, vtedy viem, že mám byť človekom. Že mám ešte stretnúť veľa ďalších duší, navštíviť mnoho miest, prečítať veľa kníh, vyvolať veľa úsmevov, ale aj rozliať mnoho sĺz. 

Práve mi tu hrá Low Roar (0:00 a 17:18 sú famózne) a nedá mi nepodeliť sa so svojím budúcim ja alebo prípadnými, málo pravdepodobnými čitateľmi, o túto jedinečnú, hlboko melancholickú, sladko-horkastú atmosféru. Občas keď píšem, mám pocit, akoby sme s prítomným okamihom flirtovali skrze slová. Niečo napíšem, pozriem okolo, započúvam, alebo sa iným spôsobom vcítim do danej chvíle a dostane sa mi odozvy v podobe ďalšieho prívalu myšlienok. Škoda, že prítomný okamih je len pojem, nie človek. Hm, dalo by sa do toho oprieť s tým, že sú to stále moje myšlienky, nie cudzie, no prichádzajú na základe podnetov. A ak prítomný okamih označíme ako súhrn vnímaných podnetov, je možné to takto vyjadriť, nie? 

 

Chcela som napísať, že som odbehla od témy, ale toto tu nemá tému, takže všetko, čo bolo spomenuté vyššie je úplne vecné. 

Pokračovanie nabudúce.